Či chceme alebo nechceme, všetci si z rodiny odnášame viac ako len farbu očí alebo tvar nosa - formuje našu identitu i svetonázor. Výstava Po praslici je venovaná fenoménom generačného prenosu v rodinách, špeciálne v ženskej línii. Ide predovšetkým o najmladšiu generáciu výtvarníčok, ktoré ponúkajú svoj pohľad na to, ako na identitu súčasných žien vplývajú ich príbuzní a predkovia, najmä v regiónoch, ktoré sú svojím zmýšľaním bližšie k rurálnemu prostrediu. Ide o autentický pohľad “zvnútra,” nakoľko autorky pracujú s vlastnou skúsenosťou z tohto prostredia. Pretavujú ju do fragmentov spomienok na detstvo, napr. skrze odkazy na tvary preliezok, na ozveny spoločne stráveného času či rodinných osláv.
Napriek tomu, že v súvislosti s vidieckym prostredím sa často hovorí o klanovom myslení, o silnejších rodinných väzbách, ktoré sú vnímané ako najdôležitejšie, je vo výstave možné vidieť, že situácia je zložitejšia. Na povrchu môžu pôsobiť silne, vo vnútri však väzby rozkladá nepochopenie, nekomunikácia, závislosti a všadeprítomné hierarchické autoritárstvo, ktoré dopadá od starších (najmä mužských) príbuzných na mladších, špecificky na mladé ženy. To spôsobuje ambivalentný vzťah k vlastnej rodine - ide o love/hate relationship, ktorý je zraňujúci ale zároveň intímny a núti k prehodnocovaniu svojich koreňov pri hľadaní svojej identity.
Výstava štyroch maliarok a jednej grafičky sa obracia k rodine ako nositeľovi zvykov, návykov a svetonázorov. Od tejto najzákladnejšej jednotky sa totiž odvíja základ nášho vlastného sebaobrazu, nášho miesta v spoločnosti a našich povinností. Autorky predstavujú rôznorodé prenášanie vzorov v rodinných bunkách. Dotýkajú sa osobnej i kolektívnej pamäte, prijímania i opúšťania zdedeného, sú kritické i oslavujúce.
Každá z nich sleduje svoju vlastnú líniu uvažovania, a vlastné skúsenosti z rôznorodých prostredí a situácií. Ide napríklad o podoby fungovania vidiecky rodinne orientovaného života v konfrontácii s vstupmi moderného sveta. Dochádza k akémusi selektívnemu modernizmu - s láskou sú prijímané lacné výdobytky globalizmu, ktoré sú rýchlo začleňované do tradičných domácností. Súčasťou vizuálnej skúsenosti vidieka sa tak pre Barboru Durajovú stali napríklad aj dočasné architektonické a voľnočasové prvky z plastu, ako sú párty stany, záhradné stoličky či bazény. Tie si našli svoje miesto vo výstave ako prvky improvizovanej výstavnej architektúry. Do meštianskeho interiéru Pistoriho paláca vniesli kontrastnú estetiku lacnej úžitkovosti, pripomínajúcej atmosféru rodinnej záhradnej párty.
Intimita telesného dotyku tvorí základ maliarskeho programu Kataríny Magdiakovej. Najprirodzenejšie sa s ním stretávame v kruhu našich najbližších rodinných príslušníkov a dáva nám základ vzťahu k vlastnému telu a jeho prijatiu aj do budúcna. Špecificky v tomto prípade ide hlavne ženské telo, ktoré je podrobované drobnohľadu a kritike nielen zo strany médií, ale často práve v rodine.
Rámce, ktoré naša spoločnosť kladie na ženy napríklad i skrze pohľad na vieru a jej výklad z hľadiska konzervatívnych hodnôt sa objavujú na plátnach Kristíny Vacek. Hrdinkami jej plátien sú vždy ženy, ktoré sa nachádzajú v medzibode medzi voľnosťou a pomysleným uväznením v predsudkoch a predstavách o ženskej úlohe. Okenné rámy či šnúry sú vždy v kontraste so slobodou a prírodou, tradične spájanou s ženským elementom.
V inštalácii a maľbách Kristíny Rambousek sa zas odrážajú tradične v ženskej línii odovzdávané znalosti bylinkárstva. Práca s prírodnými pigmentami je i prirodzeným vyústením úzkeho kontaktu s prírodou, ktoré veľkomesto neponúka. Tajomná znalosť účinkov bylín bola dlho považovaná za nebezpečnú a spájala sa s mocou žien v rebelskom postavení k patriarchátu. Rambousek používa zdedené ľanové plátna, ktoré sú podkladom pre jej alchymistické experimenty s farebnosťou, vpíjaním a prelínaním pigmentov do náhodných abstraktných celkov.
Odvrátenú stranu rodinou prenášaných zvyklostí citlivo vníma Sarah Pekarčíková. Nezdravý nacionalizmus či alkoholizmus sa u nej objavuje v ironicky štylizovaných zátišiach či expresívnych výjavoch spoločnej konzumácie alkoholu, akéhosi klanového kolektívneho súznenia, pričom ukazuje i to, aké ťažké je ho narušiť. Využíva osobné rodinné predmety, ktoré sa stávajú nositeľmi gýčových zátiší z nacionalistických symbolov - možno v nich vidieť vlajky, ale i viac tradičné domáce textílie, ktoré kedysi zdobili domácnosti.
Absolventky z Banskej Bystrice a Bratislavy ponúkajú vo svojich dielach sondy do aktuálnej podoby slovenskej spoločnosti tak, ako ju vníma nová generácia žien. Je vidno, že robia akúsi “revíziu” - nezahadzujú apriori všetko zdedené, ale hľadajú a kriticky zhodnocujú, čo je prínosné a funkčné vzhľadom k meniacej sa spoločnosti i vlastnému sebaobrazu. Pracujú pritom rôznymi spôsobmi, od experimentálnych techník skúmania a kombinácie prírodných pigmentov, cez punkáčsku ironizáciu až po klasickú maľbu a varianty kompozícií s prevažne ženskou figúrou či jej fragmentom.
